1/2015 NEVYDÁŠ KŘIVÉ SVĚDECTVÍ


Milí čitatelia,



máte pred sebou prvé číslo KR roku 2015 – roku, ktorý budú nielen v Českej republike charakterizovať najrozličnejšie oslavy, konferencie a iné projekty spojené s 600. výročím upálenia majstra Jána Husa. Už teraz môžeme sľúbiť, že na stránkach nášho časopisu sa budeme tomuto výročiu venovať a vracať sa k nemu priebežne počas celého roka.

Ján Hus sa v mysliach mnohých spája predovšetkým so svojou oddanosťou pravde – či, lepšie povedané, Pravde. Je preto snáď príhodné, že tento ročník KR začíname nielen odkazom na dielo tohto kazateľa, teológa a reformátora, ale taktiež pozornosťou tematicky sústredenou na deviate slovo Desatora. Práve prikázanie „Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu“ má totiž ešte viac než ostatné prikázania čo do činenia s pravdovravnosťou, s vernosťou pravde.

Pravda však nie je jediným „kľúčovým slovom“ stojacim za týmto prikázaním. Explicitne v ňom zaznieva i ďalší dôležitý termín – krivé svedectvo. Čo to vlastne krivé svedectvo je? Príspevky tematického bloku uvažujú nad významom tohto slovného spojenia – i celého prikázania – z rozličných perspektív. Veríme, že prinesú nové a osviežujúce pohľady na implikácie deviateho prikázania, i keď to možno bude aj v súvislostiach, do ktorých ono pôvodne nebolo myslené. V kontexte otvorenej, pluralitnej, multikultúrnej spoločnosti, v ktorej žijeme – tak fascinujúcej i zraniteľnej zároveň! – však nepochybne stojí za to konkrétne spomenúť jednu, na prvý pohľad snáď neobvyklú implikáciu, resp. analógiu. Teoretici medzináboženských vzťahov často zdôrazňujú tzv. „dvojité prikázanie medzináboženského dialógu“. Práve jeho prvá časť sa úzko dotýka deviateho prikázania. Je ju možné vyjadriť tak, že by som sa mal snažiť pochopiť „náboženského iného“ takým spôsobom, aby sa ten samotný dokázal v mojom popise rozpoznať. (Druhá časť potom zdôrazňuje potrebu úsilia o podávanie svedectva a vzájomné zdieľanie toho najlepšieho z vlastnej náboženskej tradície.) Dokážu sa iní ľudia – a nemusia byť ani nevyhnutne iného vyznania – poznať v našich popisoch, ktorými ich charakterizujeme? Vo svetle nedávnych udalostí vo Francúzsku či Nigérii si bolestne uvedomujeme naliehavosť tejto otázky a zároveň i nášho postoja k dôsledkom vyplývajúcim z tohto prikázania.

Rovnako emfaticky však sa v znení deviateho slova ozýva ešte jeden ďalší výraz, a to blížny. Evanjeliová otázka „Kto je môj blížny?“ sa tiahne celými dejinami kresťanstva – s viac či menej úspešnými pokusmi o odpoveď. Domnievam sa, že stojí za to uvažovať nad ňou v súradniciach akéhosi hermeneutického trojuholníka, ktorého vrcholy predstavuje jednak známa Ježišova odpoveď-podobenstvo, deviate prikázanie a napokon náš súčasný globalizovaný svet, v ktorom sme ako kresťania cudzincami s právom na trvalý pobyt.

Prajeme vám všetkým do roku 2015 veľa zmysluplných a radostných dní.

Pavol Bargár