Istota je v pohľade nádeje do budúcnosti | Ondrej Prostredník

Krízy nás oberajú o istotu. Napriek všetkým dátam, poznaniu a technológiám, ktoré máme k dispozícii na zvládnutie krízy vyvolanej pandémiou ochorenia COVID-19, panuje v spoločnosti veľká neistota. Pramení z poznania, že to, čo vieme o víruse a jeho šírení, je len zlomok toho, čo by sme potrebovali vedieť, aby sme ohrozenie našej spoločnosti v podobe masívnych strát na životoch a obrovských hospodárskych škôd spoľahlivo odvrátili.

Táto typológia neistoty a s ňou spojená nevyhnutnosť hľadania istoty nie je ničím novým. Nachádzame ju aj v biblických textoch. V starozmluvných textoch má hľadanie istoty podobu hľadania nádeje a dôvery. Je vyjadrená predovšetkým ako nádej. Je očakávaním istoty a bezpečia, v ktorom bude žiť biblický Izrael, keď príde do vlastnej zasľúbenej zeme po tom, čo budú Božou mocou porazení všetci jeho nepriatelia. Prorok Izaiáš vo svojich víziách o mesiášskej ríši pokoja túto istotu vyjadruje napr. aj týmito slovami: „Pokoj bude dielom spravodlivosti a jej výsledkom bude mier i bezpečnosť naveky. Môj ľud bude bývať v pokojných príbytkoch, v bezpečných obydliach, na miestach bezstarostného odpočinku…“ (Iz 32,17–18). Je to reakcia na generáciami prenášanú skúsenosť neistoty, ktorú prežívali ako utrpenie a strach. V literárnej podobe sa táto skúsenosť vyzrážala v 28. kapitole knihy Deuteronomium, z ktorej si pripomeňme aspoň tento verš: „Tvoj život bude visieť na vlásku, v noci i vo dne budeš prežívať úzkosti a nebudeš si istý životom“ (Dt 28,66).

V novozmluvných textoch sa stretávame s hľadaním istoty v reakcii na neistotu reflektovanú v populárnych apokalyptických predstavách. Opisy blízkeho konca sveta, teda zrútenia vtedy známeho poriadku, vyvolávali všadeprítomnú neistotu a otvárali priestor pre širokú škálu odpovedí ponúkajúcich istotu. Spoločným znakom odpovedí v novozmluvných textoch je „πληροφορια“ (pléroforia), teda „plnosť istoty“, ktorá sa vzťahuje na večnú záchranu. Pavel touto formuláciou vyjadruje diferenciu evanjelia o Kristovi vo vzťahu k iným, konkurujúcim posolstvám ponúkajúcim istotu: „… lebo naše evanjelium neprišlo k vám len v slove, ale aj v moci, v Duchu Svätom a v úplnej istote“ (1 Tes 1,5).

Prítomnosť určovaná budúcnosťou

Charakteristickým znakom istoty ponúkanej evanjeliom je participácia. Odpoveďou na v prítomnosti prežívanú neistotu je prekvalifikovanie prítomnosti na dobu spásy, ktorá je už teraz určovaná budúcnosťou. Účasť na Ježišovej smrti symbolizovaná krstným ponorením je účasťou na skutočnosti Ježišovho vzkriesenia (R 6,4n). Táto účasť ešte neznamená, že veriaci v evanjelium sú už vzkriesení a realita tohto sveta sa ich netýka. Toto entuziastické nedorozumenie Pavel rieši vo viacerých vyjadreniach (napr. 2 K 5,6). Istota plynúca z participácie na Ježišovom vzkriesení za zakladá na poznaní o štruktúre kresťanskej existencie, ktorá sa odohráva medzi dvomi kľúčovými udalosťami: vzkriesením Krista a jeho príchodom v sláve, parúzii. Ani v tejto dobe Boh neprestáva konať ako zachraňujúci Boh (R 8,11).

Vzťah kresťanov k neistote, ktorú v prítomnosti prežívajú, a ich konanie zoči-voči neistote tak môže byť určované práve istotou vedomia o svojom postavení v štruktúre času. Hovoríme o eschatologickej existencii, ktorá je odpoveďou na neistotu reflektovanú v apokalyptických predstavách. Zotročujúca moc strachu plynúceho z neistoty sa stráca a ich konanie sa orientuje na budúcnosť. To je podstata pavlovskej predstavy o bytí v Kristovi (G 3,26nn). Budúcnosť je prameňom sily v prítomnosti a realita budúcnosti už teraz naplno určuje prítomnosť. Pre Pavla tvorí realita Kristovho vzkriesenia a nádej na vzkriesenie veriacich jednu nedeliteľnú realitu (2 K 4,14).

Kresťanská nádej je odôvodnenou nádejou (1 Tes 1,3; 2 K 3,12; G 5,5). Preto môže byť istotou aj pri pohľade na neistú budúcnosť. Kým grécka filozofia a z nej plynúca nádej bola ambivalentná, príťažlivá a ohrozujúca zároveň, kresťanská viera odoberá budúcnosti jej neistý charakter. Nádej, spolu s vierou a láskou sú základnými kameňmi kresťanskej existencie (1 K 13,13).

Minulosť nezmeníme, budúcnosť je v našich rukách

Pohľad do budúcnosti, ktorého nie sme ochotní sa vzdať – to je to, čo kresťanská viera ponúka aj dnes ľuďom, v ktorých pri pohľade okolo seba víťazia neistota a obavy. V každom z nás zápasia prinajmenšom dva pohľady na svet. Ten jeden nás orientuje do minulosti. V istom zmysle nám poskytuje istotu. Vytvára v nás predstavu, že minulosť je čosi hmatateľné, čosi, čo možno uchopiť a zopakovať v nejakej vylepšenej verzii. Tento pohľad v mnohých víťazí aj pri formulovaní akcentov kresťanskej zvesti v súčasnosti. Smutným jednotiacim momentom väčšiny kázní v dnešných slovenských kostoloch je romantizujúci pohľad do minulosti, ktorú kazatelia vnímajú ako stratený ideál. To ďalšie, čo majú tieto dnešné slovenské kázne spoločné, je opovrhovanie prítomnosťou podopreté aktualizáciou apokalyptického žánru s tými najdesivejšími víziami budúcnosti. Budúcnosť v tejto podobe kresťanskej zvesti prestáva byť určovaná účasťou na eschatologickej skutočnosti vzkriesenia a stáva sa stiesňujúcou predstavou o rozpade hodnôt a civilizácie. Niet divu, že pred takto podávanou zvesťou o budúcnosti sa jej prijímatelia utiekajú ku konšpiráciám, alebo to jednoducho s cirkvou ako nositeľkou dobrej zvesti úplne vzdajú.

Táto slabina kresťanskej zvesti mimochodom nie je v prostredí Slovenska ničím novým. Nedávno (13. januára) si Slovensko pripomínalo okrúhle 170. výročie úmrtia básnika, farára a učiteľa Karola Štúra. Jeho súčasník Jozef Miloslav Hurban o ňom napísal tieto slová: „Zasiahol až do prítomného veku a živí teraz národ. Vtedy, keď iní, kážuc kresťanstvo, motajú sa vo vekoch dávno zašlých, teraz už neskutočných a preto ani ničím nepôsobia na mocnejší vývoj veku a ľudstva, primeraný požiadavkám kresťanstva vždy sa omladzujúceho v idei aj vo forme, nechávajúc srdce studené – a preto sa z neho naskutku vyprázdňuje vždy väčšmi aj samo náboženstvo: Štúr ako slovenský génius pochopil aj smerovanie veku i času do výšky, a ako kňaz mocne pôsobil vo svojom duchu uvedomenou čistotou evanjelia Kristovho aj na svoj národ.“

Hurban v Štúrovi rozpoznal ten druhý pohľad na svet okolo nás, ktorý orientuje na budúcnosť. Je motivovaný nádejou. Dáva nám odvahu robiť veci úplne inak. Je to ten náročnejší pohľad. Vyžaduje totiž väčšiu silu ducha v podobe predstavivosti, pretože je nevyhnutne sprevádzaný s neistotou toho, čo budúcnosť prináša. Minulosť je často vnímaná ako prvok istoty a budúcnosť ako prvok neistoty.

Nie je to však presne naopak? Minulosť je minulosťou. Nedá sa už zachytiť ani vrátiť. Budúcnosť však vieme formovať. Preto tvoríme vízie a programy. Vieme, že zajtra znova musíme uchopiť svoje príležitosti a urobiť z nich to najlepšie, čo sa dá. Hovorí sa: „Keď niekomu odpustíš, nezmeníš tým minulosť. Určite tým však zmeníš budúcnosť!“ V tom je istota budúcnosti.

Problémom samozrejme nie je pohľad do minulosti a čerpanie z jej bohatstva. Problémom je ono motanie sa vo vekoch dávno zašlých. Problémom je falošná predstava, že kedysi bol svet v poriadku a našou úlohu je vrátiť spoločnosť do nejakej tej ideálnej minulosti. To je hlboký omyl. Minulosť nikdy nebola ideálna. To len naša pamäť nás klame, vytesňuje to nepríjemné a v spomienkach necháva dominovať to dobré a príjemné. Našou úlohou preto je poučiť sa z minulosti a tvoriť takú prítomnosť, ktorá neubližuje, neponižuje, nezraňuje iných ľudí.

Slovensko sa už niekoľko rokov zmieta v hlbokom rozdelení a dôsledky pandémie ochorenia COVID-19 ho len podčiarkujú. Na jednej strane neprehľadne prepletená skupina bohatých oligarchov a politikov. Na druhej strane ľudia, ktorí strácajú dôveru v inštitúcie štátu a princípy liberálnej demokracie ako spravodlivého usporiadania vecí verejných. Stále viac ľudí stojí na okraji spoločnosti. Už nie sme súdržným spoločenstvom, v ktorom sú tí silnejší a úspešnejší ochotní pomáhať tým slabším. Trávime hodiny svojho času debatami o hľadaní vinníkov za svoje životné problémy. Je až neuveriteľné, ako chytľavými sa stále viac stávajú najtemnejšie sprisahanecké teórie. V parlamente odrazu sedia poslanci, ktorí rojčia o fašistickom režime vojnového Slovenského štátu. Ožíva nacionalizmus, ktorý neváha oprašovať rasistické teórie. Trestuhodným spôsobom vo vystrašených ľuďoch kriesi nízke pudy odporu ku všetkému, čo je odlišné, neznáme, cudzie. „Židia, mohamedáni, cigáni a homosexuáli“ – to nie je citát z dobovej gardistickej tlače. To sú označenia skupín, ktoré ako „problém spoločnosti“ označujú dnešní extrémisti. Znepokojujúco rastúca časť spoločnosti s nimi potichu sympatizuje.

Viac prorockej zvesti a menej kultu

To všetko je naviac posilňované prevažujúcim sakramentálnym (alebo mysticko-kultickým) prístupom k náboženstvu a nedostatkom prorockého prístupu. Podľa tejto Tillichovej typológie náboženstva je dôležité, aby bol sakramentálny prístup, ktorý je vo svojej podstate iracionálny, vyvažovaný racionálnym a kritickým prorockým prístupom. Sme však, žiaľ, svedkami vychýlenia tejto rovnováhy v neprospech prorockého prístupu. Pritom práve kresťanský pohľad nádeje do budúcnosti, ako ho formuluje apoštol Pavel, je vo svojich princípoch a dôrazoch na hodnoty lásky, služby a poznania prorocký. Prorockým, a nie sakramentálnym, je aj dôraz, ktorý vyplýva z Ježišovej kritiky náboženského kultu.

Ak teda hľadáme kresťanské východisko z neistoty, ktoré by nás nasmerovalo k istote, tak by sme ho mali hľadať práve v takej zvesti, ktorá orientuje pohľad ľudí na budúcnosť a čerpá z prorockej kritiky vlastného iracionálneho prístupu k prekonávaniu neistoty. Je to tak, že v kulte sa náboženský subjekt spája prostredníctvom symbolického sprítomnenia so svojim transcendentným základom. Tým mu kult poskytuje istotu a ochranu a je zdrojom sily a odvahy k životu a k zvládaniu životných kríz. Takéto spojenie sa s transcendentnom je samo o sebe iracionálnym konaním, pretože presahuje hranice racionálne uchopiteľného.

Nazdávam sa však, že oveľa prínosnejšia pre hľadanie istoty v našej dobe je prorocká podoba náboženstva. Vo svojich prejavoch sa sústreďuje na hodnotové požiadavky transcendentnej bytosti. Ide v nej o uskutočňovanie hodnôt ľudského života ako sú pravda, právo, spravodlivosť, dobro a láska. Nábožensky vyjadrené – Boh stvoril človeka, aby stvárňoval a menil svet. Prorocká podoba náboženstva je v tomto zmysle racionálna. Musí sa totiž pri presadzovaní týchto hodnôt riadiť zákonitosťami oblastí, v ktorých tieto hodnoty presadzuje.

Úsilie kresťanov by sa pri hľadaní istoty nemalo sústreďovať na obhajobu nedotknuteľnosti náboženského kultu. Práve naopak, v našej zvesti by sme mali viac hovoriť o našej schopnosti a ochote prerušiť konanie kultu v mene záchrany ľudských životov, ako to v kázni na hore naznačil Ježiš (Mt 5,24–25). Mali by sme sa odpútať od iracionálneho posolstva o hygienickej nezávadnosti posvätných predmetov (ikony či eucharistia) a hovoriť viac o tom ako zrádzame Kristove zásady, ak nám viac ako na zdraví ľudí záleží na dôkazoch vlastnej zbožnosti. Pri obmedzeniach náboženského kultu v dôsledku pandémie by sme mali menej hovoriť o nedotknuteľnosti náboženskej slobody v zmysle práva na vykonávanie obradov a viac poukazovať na to, že skutky lásky voči iným ľuďom sú najvyššou formou bohoslužby. To je cesta z neistoty k istote.

Autor je teolog a publicista. Působí jako misijní pracovník evangelického církevního sboru v Bratislavě-Starém Městě.