Odhaľovať hodnoty ľudskosti. Rozhovor s Milanem Hamadou (Tomáš Jahelka)

Odhaľovať hodnoty ľudskosti a demokracie

Prof. PhDr. Milan Hamada, DrSc. (9. september 1933), kritik, historik a teoretik literatúry a kultúry, pochádza z Veľkej pri Poprade. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudoval slovenčinu a ruštinu. V roku 1959 nastúpil na Ústav slovenskej literatúry SAV a venoval sa staršej slovenskej literatúre. Publikoval a bol redaktorom vo viacerých literárnych časopisoch. V roku 1972 musel kvôli svojim občianskym a politickým postojom SAV opustiť a zamestnal sa v Slovenskej pedagogickej knižnici. Mal zakázané publikovať a verejne vystupovať v oblasti kultúry. Po novembri 1989 sa vrátil na Ústav slovenskej literatúry SAV. Od roku 1993 prednášal na Trnavskej univerzite na Katedre dejín umenia a kultúry a na Katedre politológie. Je nositeľom viacerých ocenení a vyznamenaní; Zlatej medaily SAV (1993), Ceny Dominika Tatarku (1994), Radu Ľudovíta Štúra I. triedy (2003).

Dvadsať rokov, počas obdobia tzv. normalizácie, ste nemohli verejne pôsobiť. Ako sa dá vyrovnať so skutočnosťou, že ste boli uprostred tvorivých síl násilne ulmčaný? Čomu ste sa počas tejto doby venovali?

Mám za sebou vyše päťdesiat rokov pôsobenia v slovenskej kultúre. Tieto roky mali rapsodický charakter od samého začiatku. Už po niekoľkých rokoch pôsobenia som bol v roku 1962 vystavený pokusu o odsúdenie na zákaz verejného pôsobenia. Keďže atmosféra 60. rokov na rozdiel od päťdesiatych nebola taká likvidačná, zvádzal som polemické stretnutia bez definitívnych verdiktov. To však neznamená, že som nebol na ne pripravený. Ten definitívny ortieľ prišiel po okupácii Československa imperialistickou vojenskou agresiou, ktorú som odsúdil raz a navždy. Stal som sa neplnoprávnym človekom a moje meno sa mohlo uviesť iba v negatívnych súvislostiach. Neupadol som do pasivity, ale pracoval som na spôsob ponornej rieky a vzdoroval som. Výsledky tejto mojej práce sú v knihe Zrod novodobej slovenskej kultúry, ktorá vyšla v roku 1995. Je príznačné pre ovzdušie v ponovembrovej slovenskej kultúre, že táto moja kniha sa dodnes nedočkala náležitého hodnotenia. Prekvapilo ma však, aký ohlas mala u českej odbornej verejnosti. Prichodí mi vysloviť vďaku aj časopisu Křesťanská revue. Objavil som v nej rozsiahlu recenziu od významného teológa profesora Josefa Smolíka. Křesťanská revue sa stala pre mňa v rokoch môjho vyobcovania životodarným azylom. Objednával som si ju spolu s knihami z vydavateľstva Kalich. Pri čítaní som sa cítil slobodným človekom medzi slobodnými ľuďmi.

Navyše som začal pracovať v komeniológii, ktorá bola v tom čase na Slovensku úplne zanedbaná, opäť vďaka kolegiálnemu prijatiu na komeniologických kolokviách v Uherskom Brode.

Už na gymnáziu sa mi dostali do rúk základné diela T. G. Masaryka, Emanuela Rádla, jeho Útěcha z filosofie i staršie knihy, J. L. Hromádku, filozofa Josefa Šafaříka Sedm listů Melinovi. Ako milovník poézie som sa dostal k básňam Františka Halasa, Konstantina Biebla, Vítězslava Nezvala, ale Halas sa stal spolu s Vladimírom Holanom mojím celoživotným básnikom. Písal som o ňom a nedávno som sa v Dějinách české literatury dozvedel v druhom zväzku (1948–1957), že „v roku 1950 tento básník zmizel i ze slovenské recepce a znovu se objevil až v uvolněnější atmosféře druhé poloviny padesátých let, kdy meditativní a etické hodnoty Halasova díla zaujaly Milana Hamadu a Helgu Poncovou“. Našu poéziu som vždy čítal a posudzoval v súvislosti s českou poéziou. Dnes sa v slovenskej literárnej histórii česká literatúra chápe spravidla ako cudzia a bohemistika na našich univerzitách takmer vôbec nejestvuje.

K dielam spomínaných teológov a filozofov sa stále vraciam. Taká štúdia, ako je Teologie a filosofie J. B. Součka, je pre mňa jednou z prelomových prác českej evanjelickej teológie, rovnako ako aj diela Amedea Molnára a ďalších, ktorí sú v Křesťanskej revue stále prítomní. Čítam ich nielen ako neobyčajne bohaté vedecké práce, ale aj ako literárne jedinečné práce poskytujúce hlboké estetické zážitky. Milan Balabán je aj básnik a Molnárova láska k poézii je viditeľná na jeho prekladoch, napr. aj talianskeho moderného básnika Ungarettiho.

Slovenská a česká kultúra má k sebe nepochybne blízko, aj keď žiaľ, ako tvrdíte, bohemistika sa na Slovensku nepestuje. Slovákov a Čechov však spája nielen kultúra, ale aj spoločná politická minulosť. V jednom zo svojich kritických komentárov ste sa vyjadrili, že demokraciu poznali Slováci iba počas spolužitia s českým národom. To je nepochybne pravda. Vynára sa preto otázka, či bolo rozdelenie Československa dobrým riešením.

K rozdeleniu Československa došlo pokojnou cestou, aj keď nie demokratickým spôsobom. Dohodli sa na ňom dvaja politici – Mečiar a Klaus bez toho, aby tejto dohode predchádzalo referendum. Nebolo to teda správne rozhodnutie. Naplnili sa ním však túžby časti slovenského národa, tej časti, pre ktorú hodnota demokracie nebola a ani dnes nie je jednou z výsostných politických hodnôt. Každý národ má samourčovacie právo, teda aj právo na svoj samostatný štát. Od roku 1993 je na mape Európy Slovenská republika. Čoskoro po jej vzniku sa však prejavili následky unáhleného rozhodnutia, absencie základných princípov demokracie. Verbálne sa k nej slovenská politická reprezentácia prihlasovala a prihlasuje, ale v konkrétnej politickej praxi mala a ešte dodnes má podobu totalitnej demokracie (používam pojem J. L. Talmona z klasického diela O pôvode totalitnej demokracie). Československo vylúčilo z ústavy článok o vedúcej úlohe komunistickej strany, ale netrvalo dlho a jedna strana na Slovensku nadobúdala charakter bývalej komunistickej strany, kritici ju nazvali štátostranou. Tento stav trvá na Slovensku dodnes s prestávkou dvoch vlád, ktoré sa správali demokraticky.

Takže naozaj Slovensko poznalo demokraciu ako politickú tradíciu len z obdobia prvej republiky, počas spolužitia s českým národom. Túto skutočnosť spochybňovala marxistická dogmatická ideológia, ktorá demokraciu v Československej republike pokladala za produkt a vlastníctvo buržoázie, čím popierala, že v období existencie ČSR prechádzal slovenský národ jedinečnou a dodnes dostatočne nevyužitou školou demokracie. Kým popredný slovenský komunistický spisovateľ Vladimír Mináč konštatoval zhubnosť spoločného štátu našich dvoch národov, ktorá podľa neho zachádzala až do genocídy slovenského národa Čechmi, historik Ľubomír Lipták hovorí: „Československo – ak vôbec jestvuje nejaké poučenie z dejín, tak toto je práve ono – mohlo a môže jestvovať trvale iba ako štát demokratický a ako štát suverénny.“ Toto platí aj po vzniku dvoch štátov – Českej republiky a Slovenskej republiky. Aj keď dnes už nie sme svedkami surového a úplne nespravodlivého osočovania Čechov a slovenských stúpencov Československa, Slovenská republika sa musí stále vyrovnávať so zlou tradíciou nacionalizmu v pôsobení tendencií, ktoré sú akousi odrodou nacionálneho socializmu v slabej a zlyhávajúcej parlamentnej demokracii.

V súčasnosti sa v našej blízkosti odohráva konflikt, ktorý prináša okrem iného aj otázky o civilizačnom ukotvení nielen Ukrajiny, ale aj Slovenska, prípadne Česka. V minulosti sa niekoľko krát objavili úvahy o našich krajinách ako „moste“ medzi Východom a Západom. Majú uvedené predstavy zmysel?

Náš postoj k vojne na východe Ukrajiny, do ktorej zasiahla vojenská agresia Ruska, odhaľuje nerozhodnosť a protirečivosť v našej duchovno-kultúrnej, civilizačnej a politicko-ekonomickej orientácii. Ukrajina svojou minulosťou a tradíciou pociťuje príslušnosť k demokratickej Európe, veď v Prahe počas existencie Masarykovej republiky pôsobila slobodná ukrajinská univerzita. Rusko jej praktické uskutočňovanie tejto orientácie nechce dovoliť, pričom používa prostriedky, ktoré sú vlastné jeho veľmocenskej povahe – vojenskú silu. Nechce dovoliť ukrajinskému národnému spoločenstvu uskutočňovať svoje emancipačné ciele a túžbu stať sa členom európskeho spoločenstva, kam patrí.

Už po vojne sa koncepcia byť mostom medzi Východom a Západom ukázala ako iluzórna. Ponímanie Západu ako nositeľa technickej civilizácie a Ruska ako nositeľa humanistickej kultúry, ako sa ukázalo a dnes zvlášť ukazuje, nezodpovedá skutočnosti. Rusko je politicky krajinou opierajúcou sa o moc používajúcu vojenskú silu pri presadzovaní svojich záujmov. Demokratická Európa je duchovne mnohotvárna, mnohorozmerná, rozvíjajúca politický, kultúrny a duchovný dialóg, kým Rusko tento dialóg odmieta a ak sa prejaví túžba po dialógu, tak ho potláča. Ustavične sa cíti ohrozené. Falošné sú teda slová ruského filozofa prof. Alexandra Dugina, ktorý je považovaný za ideológa súčasnej politickej moci, keď hovorí: „Európu milujem, preto vo mne súčasná Európa vyvoláva taký strach. Vidím, že umiera. Nie je to ako v Rusku, kde je na každú výzvu hneď niekoľko odpovedí. U vás sa rôznosť stráca...“ Pritom v skutočnosti tento filozof pri návšteve európskych krajín odmietol dialóg s každým intelektuálom, napr. rozhovor s Jürgenom Habermasom pokladá za zbytočný. Z úst tohto filozofa sa valí jedna lož za druhou rovnako ako z úst politika Putina. Aj u nás sme poznali a poznáme politikov, pre ktorých sa lož stala pracovnou metódou a predsa stále vládnu. Aj pre nich je moc jediným nástrojom a cieľom ich vládnutia, ktoré nazývam ovládaním ľudí spracúvaných na manipulovateľnú masu. Cieľom demokratického politického systému je spravovanie vecí verejných a nie boj o moc.

Úloha intelektuála býva v spoločnosti ponímaná rôznorodo a ako vidíme, môže zohrávať aj negatívnu úlohu. Jedna z predstáv tvrdí, že úlohou intelektuála je ukázať ľuďom, že je možné kritizovať veci, ktoré sa môžu javiť samozrejmé a ukázať im, že sú oveľa slobodnejší, ako si myslia. Aká je úloha intelektuála dnes?

V krízových situáciách sa takmer vždy pýtame, akú úlohu v nich zohrávajú intelektuáli, vzdelanci, a takmer vždy si spomíname na významnú knihu francúzskeho filozofa Juliena Bendu Zrada vzdelancov. Tento filozof sa v nej vyslovil v polovici 20. rokov minulého storočia, že „niet dnes jedinej duše v Európe, ktorá by nebola alebo sa nedomnievala, že je zasiahnutá vášňou rasovou, triednou alebo nacionálnou, a najčastejšie všetkým tromi“. A odpovedá, že práve z nich vzniklo ťaženie proti demokratom a demokracii vôbec. J. Benda vyčíta vzdelancom, že sa dali ovládnuť týmito vášňami, čím sa dopustili zrady. V súčasnosti tieto vášne ožili a zase sa vyskytujú vzdelanci, ktorí sa dávajú nimi ovládnuť, ba pomáhajú politikom, ktorí pomocou nich vládnu. Spomenul som už ruského filozofa Dugina, ktorý inšpiruje Vladimíra Putina.

Keď som roku 1998 predniesol na konferencii venovanej storočnici Tranoscia referát na tému Tranoscius a hodnoty demokracie a zaujal som v ňom kritický postoj k vtedajšej politickej moci zavádzajúcej nedemokratický až protidemokratický spôsob vládnutia, bol som vystavený ostrej kritike bez akejkoľvek diskusie. Tam sa prejavila zrada vzdelancov. Môj príspevok redakcia zborníka do neho nezaradila. Svoj názor som podoprel postojom Samuela Štefana Osuského, evanjelického teológa a filozofa, ktorý v roku 1937 vystúpil na obranu demokracie proti hitlerizmu a komunizmu a v inom článku vyslovil obavy zo samostatného Slovenska pri vzniku vojnového slovenského štátu. Ako vidno, úloha intelektuálov, vzdelancov, sa nemení. Majú odhaľovať hodnoty ľudskosti a demokracie, a ak sú ohrozované, majú povinnosť brániť ich aj za cenu utrpenia, aké ich môže za túto činnosť postihnúť. Ak tak nekonajú, dopúšťajú sa zrady vlastného poslania. Stále sme vystavovaní tejto a takejto skúške.

Onedlho si budeme pripomínať päťstoročné výročie Lutherovej reformácie. Zdá sa však, že luteránov nepočuť, akoby reformácia nemala, na rozdiel od katolicizmu, ktorý sa v spoločnosti ozýva, čo povedať a ponúknuť. Čo dáva svetu dnešná podoba kresťanstva?

Tak ako celý svet prechádza krízou, aj kresťanstvo. Katolícka cirkev reaguje priamo v hlave, na pápežskom stolci. Nový pápež František zostúpil z piedestálu svojho úradu, zbavil sa takmer všetkých svätých atribútov a začal pôsobiť ako človek medzi ľuďmi. Vstúpil do sekularizovaného sveta so slovami, kto som ja, aby som vás mohol súdiť. Svet a ľudia v ňom upadli do neistoty, v ktorej sa ocitlo aj kresťanstvo. Viera v Boha stojí zoči-voči svetu bez Boha. Teda byť kresťanom v dnešnom svete opäť nie je samozrejmosťou. Pápež si uvedomil, že sa musí vydať cestou Ježiša Krista a ako on pôsobiť vo svete. Zostúpiť z piedestálu medzi trpiacich, prenasledovaných, chudobných, hladných a stotožniť sa s nimi. Byť ako Ježiš, ktorý prišiel, aby žil pre nich. Iba tak sa kresťania opäť stanú soľou zeme. O týchto kresťanoch podával svedectvo Dietrich Bonhoeffer v Listoch z väzenia i Johann Baptist Metz v Úvahách o politickej teológii. Obaja majú na mysli kresťanstvo a kresťanov nasledujúcich Ježiša Krista, ktorí žijú pre druhých, lebo na tejto ceste „je nielen čin, ale aj utrpenie cestou k slobode“, ako hovorí Bonhoeffer.

A luteránom päťsté výročie reformácie pripomeniem názorom dvoch katolíckych teológov, J. Ratzingera (pápeža Benedikta XVI.) a J. B. Metza na podstatu reformačnej teológie. Upozornili na to, že v reformačnom kristologickom ponímaní sa na rozdiel od katolíckej teológie ťažisko prenáša z teológie vtelenia na teológiu kríža. Kým v teológii vtelenia ide o prístup k splývajúcej jednote človeka a Boha, k akejsi ontologizácii, teológia kríža má udalostný charakter, vedie k dynamicko-aktuálnemu, ku kritickému ponímaniu kresťanstva, v ktorom musíme ustavične počítať s novými poruchami bezpečnosti a sebaistoty človeka a jeho inštitúcií, vrátane cirkvi. To by si mal súčasný luteranizmus väčšmi uvedomovať najmä pri praktizovaní kresťanstva. Upozorňoval na to už J. A. Komenský vo svojom poslednom diele Eliášove kriky: „Takmer vždy išlo o číru teóriu, k praxi sa dostali máloktorí, skôr k užívaniu namiesto konania... pretože potomkom Eviným sa doteraz stále viac páči strom poznania dobra a zla, než strom života.“

Tomáš Jahelka