Odhaľovať hodnoty ľudskosti. Rozhovor s Milanem Hamadou (Tomáš Jahelka)
Odhaľovať
hodnoty ľudskosti a demokracie
Prof.
PhDr. Milan Hamada, DrSc. (9. september 1933), kritik, historik
a teoretik literatúry a kultúry, pochádza z Veľkej
pri Poprade. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského
vyštudoval slovenčinu a ruštinu. V roku 1959 nastúpil na
Ústav slovenskej literatúry SAV a venoval sa staršej slovenskej
literatúre. Publikoval a bol redaktorom vo viacerých
literárnych časopisoch. V roku 1972 musel kvôli svojim občianskym
a politickým postojom SAV opustiť a zamestnal sa
v Slovenskej pedagogickej knižnici. Mal zakázané publikovať
a verejne vystupovať v oblasti kultúry. Po novembri 1989
sa vrátil na Ústav slovenskej literatúry SAV. Od roku 1993
prednášal na Trnavskej univerzite na Katedre dejín umenia
a kultúry a na Katedre politológie. Je nositeľom
viacerých ocenení a vyznamenaní; Zlatej medaily SAV (1993),
Ceny Dominika Tatarku (1994), Radu Ľudovíta Štúra I. triedy
(2003).
Dvadsať
rokov, počas obdobia tzv. normalizácie, ste nemohli verejne
pôsobiť. Ako sa dá vyrovnať so skutočnosťou, že ste boli
uprostred tvorivých síl násilne ulmčaný? Čomu ste sa počas
tejto doby venovali?
Mám
za sebou vyše päťdesiat rokov pôsobenia v slovenskej
kultúre. Tieto roky mali rapsodický charakter od samého začiatku.
Už po niekoľkých rokoch pôsobenia som bol v roku 1962
vystavený pokusu o odsúdenie na zákaz verejného pôsobenia.
Keďže atmosféra 60. rokov na rozdiel od päťdesiatych nebola
taká likvidačná, zvádzal som polemické stretnutia bez
definitívnych verdiktov. To však neznamená, že som nebol na ne
pripravený. Ten definitívny ortieľ prišiel po okupácii
Československa imperialistickou vojenskou agresiou, ktorú som
odsúdil raz a navždy. Stal som sa neplnoprávnym človekom
a moje meno sa mohlo uviesť iba v negatívnych
súvislostiach. Neupadol som do pasivity, ale pracoval som na spôsob
ponornej rieky a vzdoroval som. Výsledky tejto mojej práce sú
v knihe Zrod
novodobej slovenskej kultúry,
ktorá vyšla v roku 1995. Je príznačné pre ovzdušie
v ponovembrovej slovenskej kultúre, že táto moja kniha sa
dodnes nedočkala náležitého hodnotenia. Prekvapilo ma však, aký
ohlas mala u českej odbornej verejnosti. Prichodí mi vysloviť
vďaku aj časopisu Křesťanská revue. Objavil som v nej
rozsiahlu recenziu od významného teológa profesora Josefa
Smolíka. Křesťanská revue sa stala pre mňa v rokoch môjho
vyobcovania životodarným azylom. Objednával som si ju spolu
s knihami z vydavateľstva Kalich. Pri čítaní som sa
cítil slobodným človekom medzi slobodnými ľuďmi.
Navyše
som začal pracovať v komeniológii, ktorá bola v tom
čase na Slovensku úplne zanedbaná, opäť vďaka kolegiálnemu
prijatiu na komeniologických kolokviách v Uherskom Brode.
Už
na gymnáziu sa mi dostali do rúk základné diela T. G. Masaryka,
Emanuela Rádla, jeho Útěcha
z filosofie
i staršie knihy, J. L. Hromádku, filozofa Josefa Šafaříka
Sedm
listů Melinovi.
Ako milovník poézie som sa dostal k básňam Františka
Halasa, Konstantina Biebla, Vítězslava Nezvala, ale Halas sa stal
spolu s Vladimírom Holanom mojím celoživotným básnikom.
Písal som o ňom a nedávno som sa v Dějinách
české literatury
dozvedel v druhom zväzku (1948–1957), že „v roku 1950
tento básník zmizel i ze slovenské recepce a znovu se
objevil až v uvolněnější atmosféře druhé poloviny
padesátých let, kdy meditativní a etické hodnoty Halasova
díla zaujaly Milana Hamadu a Helgu Poncovou“. Našu poéziu
som vždy čítal a posudzoval v súvislosti s českou
poéziou. Dnes sa v slovenskej literárnej histórii česká
literatúra chápe spravidla ako cudzia a bohemistika na našich
univerzitách takmer vôbec nejestvuje.
K dielam
spomínaných teológov a filozofov sa stále vraciam. Taká
štúdia, ako je Teologie
a filosofie
J. B. Součka, je pre mňa jednou z prelomových prác českej
evanjelickej teológie, rovnako ako aj diela Amedea Molnára
a ďalších, ktorí sú v Křesťanskej revue stále
prítomní. Čítam ich nielen ako neobyčajne bohaté vedecké
práce, ale aj ako literárne jedinečné práce poskytujúce hlboké
estetické zážitky. Milan Balabán je aj básnik a Molnárova
láska k poézii je viditeľná na jeho prekladoch, napr. aj
talianskeho moderného básnika Ungarettiho.
Slovenská
a česká kultúra má k sebe nepochybne blízko, aj keď
žiaľ, ako tvrdíte, bohemistika sa na Slovensku nepestuje.
Slovákov a Čechov však spája nielen kultúra, ale aj
spoločná politická minulosť. V jednom zo svojich kritických
komentárov ste sa vyjadrili, že demokraciu poznali Slováci iba
počas spolužitia s českým národom. To je nepochybne
pravda. Vynára sa preto otázka, či bolo rozdelenie Československa
dobrým riešením.
K rozdeleniu
Československa došlo pokojnou cestou, aj keď nie demokratickým
spôsobom. Dohodli sa na ňom dvaja politici – Mečiar a Klaus
bez toho, aby tejto dohode predchádzalo referendum. Nebolo to teda
správne rozhodnutie. Naplnili sa ním však túžby časti
slovenského národa, tej časti, pre ktorú hodnota demokracie
nebola a ani dnes nie je jednou z výsostných politických
hodnôt. Každý národ má samourčovacie právo, teda aj právo na
svoj samostatný štát. Od roku 1993 je na mape Európy Slovenská
republika. Čoskoro po jej vzniku sa však prejavili následky
unáhleného rozhodnutia, absencie základných princípov
demokracie. Verbálne sa k nej slovenská politická
reprezentácia prihlasovala a prihlasuje, ale v konkrétnej
politickej praxi mala a ešte dodnes má podobu totalitnej
demokracie (používam pojem J. L. Talmona z klasického diela
O pôvode
totalitnej demokracie).
Československo vylúčilo z ústavy článok o vedúcej
úlohe komunistickej strany, ale netrvalo dlho a jedna strana
na Slovensku nadobúdala charakter bývalej komunistickej strany,
kritici ju nazvali štátostranou. Tento stav trvá na Slovensku
dodnes s prestávkou dvoch vlád, ktoré sa správali
demokraticky.
Takže
naozaj Slovensko poznalo demokraciu ako politickú tradíciu len
z obdobia prvej republiky, počas spolužitia s českým
národom. Túto skutočnosť spochybňovala marxistická dogmatická
ideológia, ktorá demokraciu v Československej republike
pokladala za produkt a vlastníctvo buržoázie, čím
popierala, že v období existencie ČSR prechádzal slovenský
národ jedinečnou a dodnes dostatočne nevyužitou školou
demokracie. Kým popredný slovenský komunistický spisovateľ
Vladimír Mináč konštatoval zhubnosť spoločného štátu našich
dvoch národov, ktorá podľa neho zachádzala až do genocídy
slovenského národa Čechmi, historik Ľubomír Lipták hovorí:
„Československo – ak vôbec jestvuje nejaké poučenie z dejín,
tak toto je práve ono – mohlo a môže jestvovať trvale iba
ako štát demokratický a ako štát suverénny.“ Toto platí
aj po vzniku dvoch štátov – Českej republiky a Slovenskej
republiky. Aj keď dnes už nie sme svedkami surového a úplne
nespravodlivého osočovania Čechov a slovenských stúpencov
Československa, Slovenská republika sa musí stále vyrovnávať
so zlou tradíciou nacionalizmu v pôsobení tendencií, ktoré
sú akousi odrodou nacionálneho socializmu v slabej
a zlyhávajúcej parlamentnej demokracii.
V súčasnosti
sa v našej blízkosti odohráva konflikt, ktorý prináša
okrem iného aj otázky o civilizačnom ukotvení nielen
Ukrajiny, ale aj Slovenska, prípadne Česka. V minulosti sa
niekoľko krát objavili úvahy o našich krajinách ako
„moste“ medzi Východom a Západom. Majú uvedené
predstavy zmysel?
Náš
postoj k vojne na východe Ukrajiny, do ktorej zasiahla
vojenská agresia Ruska, odhaľuje nerozhodnosť a protirečivosť
v našej duchovno-kultúrnej, civilizačnej
a politicko-ekonomickej orientácii. Ukrajina svojou minulosťou
a tradíciou pociťuje príslušnosť k demokratickej
Európe, veď v Prahe počas existencie Masarykovej republiky
pôsobila slobodná ukrajinská univerzita. Rusko jej praktické
uskutočňovanie tejto orientácie nechce dovoliť, pričom používa
prostriedky, ktoré sú vlastné jeho veľmocenskej povahe –
vojenskú silu. Nechce dovoliť ukrajinskému národnému
spoločenstvu uskutočňovať svoje emancipačné ciele a túžbu
stať sa členom európskeho spoločenstva, kam patrí.
Už
po vojne sa koncepcia byť mostom medzi Východom a Západom
ukázala ako iluzórna. Ponímanie Západu ako nositeľa technickej
civilizácie a Ruska ako nositeľa humanistickej kultúry, ako
sa ukázalo a dnes zvlášť ukazuje, nezodpovedá skutočnosti.
Rusko je politicky krajinou opierajúcou sa o moc používajúcu
vojenskú silu pri presadzovaní svojich záujmov. Demokratická
Európa je duchovne mnohotvárna, mnohorozmerná, rozvíjajúca
politický, kultúrny a duchovný dialóg, kým Rusko tento
dialóg odmieta a ak sa prejaví túžba po dialógu, tak ho
potláča. Ustavične sa cíti ohrozené. Falošné sú teda slová
ruského filozofa prof. Alexandra Dugina, ktorý je považovaný za
ideológa súčasnej politickej moci, keď hovorí: „Európu
milujem, preto vo mne súčasná Európa vyvoláva taký strach.
Vidím, že umiera. Nie je to ako v Rusku, kde je na každú
výzvu hneď niekoľko odpovedí. U vás sa rôznosť
stráca...“ Pritom v skutočnosti tento filozof pri návšteve
európskych krajín odmietol dialóg s každým intelektuálom,
napr. rozhovor s Jürgenom Habermasom pokladá za zbytočný.
Z úst tohto filozofa sa valí jedna lož za druhou rovnako ako
z úst politika Putina. Aj u nás sme poznali a poznáme
politikov, pre ktorých sa lož stala pracovnou metódou a predsa
stále vládnu. Aj pre nich je moc jediným nástrojom a cieľom
ich vládnutia, ktoré nazývam ovládaním ľudí spracúvaných na
manipulovateľnú masu. Cieľom demokratického politického systému
je spravovanie vecí verejných a nie boj o moc.
Úloha
intelektuála býva v spoločnosti ponímaná rôznorodo a ako
vidíme, môže zohrávať aj negatívnu úlohu. Jedna z predstáv
tvrdí, že úlohou intelektuála je ukázať ľuďom, že je možné
kritizovať veci, ktoré sa môžu javiť samozrejmé a ukázať
im, že sú oveľa slobodnejší, ako si myslia. Aká je úloha
intelektuála dnes?
V krízových
situáciách sa takmer vždy pýtame, akú úlohu v nich
zohrávajú intelektuáli, vzdelanci, a takmer vždy si
spomíname na významnú knihu francúzskeho filozofa Juliena Bendu
Zrada
vzdelancov.
Tento filozof sa v nej vyslovil v polovici 20. rokov
minulého storočia, že „niet dnes jedinej duše v Európe,
ktorá by nebola alebo sa nedomnievala, že je zasiahnutá vášňou
rasovou, triednou alebo nacionálnou, a najčastejšie všetkým
tromi“. A odpovedá, že práve z nich vzniklo ťaženie
proti demokratom a demokracii vôbec. J. Benda vyčíta
vzdelancom, že sa dali ovládnuť týmito vášňami, čím sa
dopustili zrady. V súčasnosti tieto vášne ožili a zase
sa vyskytujú vzdelanci, ktorí sa dávajú nimi ovládnuť, ba
pomáhajú politikom, ktorí pomocou nich vládnu. Spomenul som už
ruského filozofa Dugina, ktorý inšpiruje Vladimíra Putina.
Keď
som roku 1998 predniesol na konferencii venovanej storočnici
Tranoscia referát na tému Tranoscius
a hodnoty demokracie
a zaujal som v ňom kritický postoj k vtedajšej
politickej moci zavádzajúcej nedemokratický až protidemokratický
spôsob vládnutia, bol som vystavený ostrej kritike bez akejkoľvek
diskusie. Tam sa prejavila zrada vzdelancov. Môj príspevok
redakcia zborníka do neho nezaradila. Svoj názor som podoprel
postojom Samuela Štefana Osuského, evanjelického teológa
a filozofa, ktorý v roku 1937 vystúpil na obranu
demokracie proti hitlerizmu a komunizmu a v inom
článku vyslovil obavy zo samostatného Slovenska pri vzniku
vojnového slovenského štátu. Ako vidno, úloha intelektuálov,
vzdelancov, sa nemení. Majú odhaľovať hodnoty ľudskosti
a demokracie, a ak sú ohrozované, majú povinnosť
brániť ich aj za cenu utrpenia, aké ich môže za túto činnosť
postihnúť. Ak tak nekonajú, dopúšťajú sa zrady vlastného
poslania. Stále sme vystavovaní tejto a takejto skúške.
Onedlho
si budeme pripomínať päťstoročné výročie Lutherovej
reformácie. Zdá sa však, že luteránov nepočuť, akoby
reformácia nemala, na rozdiel od katolicizmu, ktorý sa
v spoločnosti ozýva, čo povedať a ponúknuť. Čo dáva
svetu dnešná podoba kresťanstva?
Tak
ako celý svet prechádza krízou, aj kresťanstvo. Katolícka
cirkev reaguje priamo v hlave, na pápežskom stolci. Nový
pápež František zostúpil z piedestálu svojho úradu,
zbavil sa takmer všetkých svätých atribútov a začal
pôsobiť ako človek medzi ľuďmi. Vstúpil do sekularizovaného
sveta so slovami, kto som ja, aby som vás mohol súdiť. Svet
a ľudia v ňom upadli do neistoty, v ktorej sa
ocitlo aj kresťanstvo. Viera v Boha stojí zoči-voči svetu
bez Boha. Teda byť kresťanom v dnešnom svete opäť nie je
samozrejmosťou. Pápež si uvedomil, že sa musí vydať cestou
Ježiša Krista a ako on pôsobiť vo svete. Zostúpiť
z piedestálu medzi trpiacich, prenasledovaných, chudobných,
hladných a stotožniť sa s nimi. Byť ako Ježiš, ktorý
prišiel, aby žil pre nich. Iba tak sa kresťania opäť stanú
soľou zeme. O týchto kresťanoch podával svedectvo Dietrich
Bonhoeffer v Listoch
z väzenia
i Johann Baptist Metz v Úvahách
o politickej teológii.
Obaja majú na mysli kresťanstvo a kresťanov nasledujúcich
Ježiša Krista, ktorí žijú pre druhých, lebo na tejto ceste „je
nielen čin, ale aj utrpenie cestou k slobode“, ako hovorí
Bonhoeffer.
A luteránom
päťsté výročie reformácie pripomeniem názorom dvoch
katolíckych teológov, J. Ratzingera (pápeža Benedikta XVI.) a J.
B. Metza na podstatu reformačnej teológie. Upozornili na to, že
v reformačnom kristologickom ponímaní sa na rozdiel od
katolíckej teológie ťažisko prenáša z teológie vtelenia
na teológiu kríža. Kým v teológii vtelenia ide o prístup
k splývajúcej jednote človeka a Boha, k akejsi
ontologizácii, teológia kríža má udalostný charakter, vedie
k dynamicko-aktuálnemu, ku kritickému ponímaniu kresťanstva,
v ktorom musíme ustavične počítať s novými poruchami
bezpečnosti a sebaistoty človeka a jeho inštitúcií,
vrátane cirkvi. To by si mal súčasný luteranizmus väčšmi
uvedomovať najmä pri praktizovaní kresťanstva. Upozorňoval na
to už J. A. Komenský vo svojom poslednom diele Eliášove
kriky:
„Takmer vždy išlo o číru teóriu, k praxi sa dostali
máloktorí, skôr k užívaniu namiesto konania... pretože
potomkom Eviným sa doteraz stále viac páči strom poznania dobra
a zla, než strom života.“
Tomáš
Jahelka